Efka

Ako ma mrzí,že práve vtedy,keď som to potrebovala,som nemala pri sebe svoju intuíciu, že som bola práve vtedy zaslepená a že som v jeho očiach nezbadala tú priepasť do ktorej sa každým dňom viac a viac ponáral.  Nepoznala som ho predtým,než sa nechal uniesť, spoznala som ho keď už bol rozbehnutý, keď už to pre neho nebola len novinka,ale keď to bola preňho nutnosť. Pamätám si doteraz ako mi to povedal bez hanby ale s ľútosťou do očí, pamätám si ako sa mi zrútil celý ten čas, čo sme spolu boli,ako som si stále hovorila: "Nie, to je len zlý sen,to nemôže byť pravda!", a pamätám si aj to ako som to začala brať ako realitu...

Bola som mladá a naivná. Myslela som si,že veď láska je silnejšia ako drogy...Áno drogy.Práve o nich mi povedal človek,ktorého som si vážila,ktorý si našiel miesto v mojom srdci... Je ťažké zistiť, že niekto komu veríte, o ktorom ste si urobili názor aký je, že vás celý čas klamal, že vlastne to čo som si o ňom myslela a ako som ho videla vôbec nieje pravda. Ale aj napriek zrúteným hradbám, som odpustila,uverila som slovám: "milujem teba a drôg sa vzdávam..."  a začala stavať náš "zámoček " odznovu...Nevedela som čo ma ešte čaká,a čo som si vzala na plecia. Začala som analyzovať šesť mesiacov nášho života, rozoberala som množstvo chvíľ,naše rozhovory a sama som sa snažila zistiť kedy to bol on a kedy drogy,čo hovorili.Mala som len osemnásť! Bol to pre mňa labyrint,musela som si sama hľadať indície, porovnávať,v pamäti si vynárať jeho pohľady,bola som zúfalá.Najťažšie však bolo vnímať ho v súčastnosti.Hľadieť mu do očí a nedať mu najavo,že ho podozrievam,že ho rozoberám,že hľadám to zlé v jeho správaní,že vidím,že ju zas má a ja som tá druhoradá...Bola som.Aj keď boli dni,kedy som nežila po boku drogy ale po jeho boku,že bol sám sebou,ale trvalo mi dlho kým som prišla na to,kedy čím je. Škoda že jeho rodičia mu tak veľa dovolili. Nie, nezazlievam im to,ono to tak býva,že rodičia čo deťom dávaju všetko, a ktorí neznesú kritiku nieže na seba ale bože chráň na svoje dieťa,nezbadajú čo sa deje. Prečo som im to nepovedala? Lebo ma prosil, za našu lásku,ktorej som ešte verila a ktorú som ešte cítila,aby som mu pomohla sama,že to nesmiem nikomu povedať, a ja som sa mu snažila vyhovieť,lebo som mala pocit,že práve tým mu pomôžem. Myslela som si, že veď má moju pomocnú ruku a bála som sa že jeho rodičia by ho nepochopili a možno mu ani nepomohli... Veď som bola taká mladá a neskúsená... Mala som odvahu a chuť bojovať,nie za seba ale za neho...aj som bojovala,našťastie si nás vzal aj osud do rúk a pomohol nám vyriešiť,to čo som už sama nezvládala... Je ťažké spoznať človeka,ale v tomto vzťahu som sa tomu naučila,naučila som sa čeliť prekážkam, byť silná a sama som prešla skúškou života,lebo som nepodľahla,neokúsila a ani nenechala človeka ktorý potreboval pomoc na pospas osudu...

Možno ešte napíšem o tom aký bol,aké to bolo,ale možno dúfam,že si prečíta tieto riadky,lebo svojou nerozvážnosťou ublížil veľa ľuďom,teraz nevravím o sebe ale o jeho rodine...