Otváram JEJ denník. Vyzerá nádherne, jeho obal je posiaty drobnými kvetinkami, ktoré sú vypuklé a pôsobia, akoby chceli vyrásť z neho. Vnútri na prvej strane je tvár neznámej, možno práve JEJ. Je to tvár na prvý pohľad smutnej ženy, z jej očí sála itrpenie, ale v tých hnedých, malých kalíškoch badať aj radosť. Jej pery sa snažia o úsmev... Na prvej strane je krátka báseň:
Nech slová vypovedané
sú práve v tebe zakotvené,
buď mojim strážcom,
pre radosť a bolesť palácom!
Na ďaľšej strane sa už začína jej písanie:
Je sobota, ako mám rada tieto dni, môžem si pokojne hovieť v posteli, robiť čo len chcem. Ale dnešná sobota je výnimočná, je prvá májová. Dnes oveľa viac ako po iné dni vnímam všetko vôkol seba. Začal sa Máj, lásky čas... Dnes som si privstala a moja prvá cetsa viedla k ťažkým oknám, ktoré vždy s námahou otváram. Ale otvorila som ich a ten pohľad bol nádherný. Slnko už hladkalo všetku tú krásu vôkol mňa. Strom, ktorý mám blízko okien je zaliaty do bielych šiat,a na jeho konároch sú vtáčiky, ktoré svojim štebotom rozveselia každú živú bytosť. Aj mňa. No dnes moja radosť netrvala dlho. Spomenula som si na to, čo ma dnes čaká. Dnes ma čakalo stretnutie s Róbertom. Ako sa mi už od rána nechcelo. Ale povedala som si,že musím a že musím byť silná a úprimná. Rodičia už o všetkom vedia,včera som im vysvetlila môj postoj. Povedala som im,že ho nechcem, že ho neľúbim a že nech ma nenútia a nečakajú,že budem s ním šťastná a nech si uvedomia,že by ma to možno aj zabilo... Na moje prekvapenie reagovali pokojne a chápavo. Bez prehovárania, bez zbytočných rečí. Povedali len, že je to moje rozhodnutie, a že v každom prípade budú stáť pri mne. Som im za to vďačná!
Ani neviem ako uplynulo dnešné dopoludnie a zrazu bolo trinásť hodín a naším rozľahlým kaštieľom preletel zvuk zvončeka. Poprosila som Alfréda, starého pána, ktorý už u nás slúžil nejaký ten rôčik, aby Róberta posadil do knižnice, a povedal mu že zanedlho dojdem. Schválne som si obliekla tmavofialové šaty s hlbokým výstrihom na chrbte a s bielou ružou,ktorá sa tiahla od pásu až k členkom. Vedela som, že tie šaty nemá rád, že nemá rád fialovú a preto som si ich dala. Vstúpila som do knižnice a on ako pravý džentlmen vstal, usmial sa a vítal ma nežným oslovením (nedostal ma ním!). No keď jeho pohľad zočil moje šaty, bez obtiaží vyhlásil : "Vieš, že ich nemám rad!" Ja som mu odvetila,že viem a že práve preto ich mám na sebe. Nechápavo pozre namňa, možno tušil,že sa niečo deje, tak sa viac nepýtal. Kývnutím som mu naznačila nech si sadne. Čakal, že si k nemu prisadnem, no ja som sa uvelebila vo veľkom kresle pri kozube. Ticho som sa zahľadela do plápolajúceho ohňa a po chvílke som sa ho opýtala : " Si šťastný ? " opýtal sa ma,prečo sa ho to pýtam, že by som mala dobre vedieť, že je. Ja som mu na to riekla : " Tak si si možno všimol, že ja niesom. Nie, neskáč mi do reči, nechaj ma hovoriť, kým mám odvahu, lebo už ťa ďalej nechcem naťahovať. Ani klamať sama seba." Pozrela som sa na neho. Bol pokojný, ako keby mu to ani nevadilo. Otočila som sa k nemu, aby som videla do jeho očí, či to vôbec s ním pohne : " Už dlhší čas náš vzťah ide dolu vodou. Preto to chcem ukončiť! " "Ale.......... o čom to hovoríš?" zvýšil namňa hlas. "Sám dobre vieš o čom! O nás! Vlastne už dávno to nieje o nás. V posledné dni si videl všade len seba, posledné týždne som bola pre teba nepodstatná, bol si kumne ľahostajný. Ale to mi ani tak nevadilo. Dôležité je, že som si stihla v čas otvoriť oči a zistiť, kto vôbec si. Skús sa nad tým zamyslieť! Mne si nezlomil srdce, ale ľutujem tú, ktorej ho zlomíš, ktorá na tvoje ťahy nepríde včas! Dosť bolo slov! V tomto dome tvoje meno už nepadne! Teraz Robert vstaň a choď, nepokaz si viac to, čo si pokazil. A nepokúšaj sa, cesta späť nevedie...!"
So slzami v očiach som vstala, posledný raz som sa naňho pozrela a nechala som ho tam samého. Rýchlym krokom som vybehla do svojej izby, len aby som ho už nevidela. No bol rýchlejší, práve keď som chcela stlačiť kľučku na svojich dverách, prvýkrát som začula úprimnosť a smútok v jeho slovách: " Vievien nechcel som....! Som rád, že som ti neublížil! " Ani som sa neobzrela, len som vbehla do svojej izby, padla na posteľ a slzy sa somňa hrnuli akoby tam čakali už roky. Neviem ako dlho som takto plakala, ale zrazu som zacítila na ramenách teplé ruky, ruky, ktoré tak dobre poznám. Boli to ruky mojej matky. Hodila som sa jej do náručia a vzlikala som. Ona ma tíšila a sľúbila, že všetko bude v poriadku. Od únavy som zaspala, vstala som až neskoro večer a cítila som sa prázdna ale aj slobodná...
Komentáre