Efka

Slová sú neklamným znakom medzi ľuďmi.

Slová sú zbrane, ktoré majú veľakrát ničivé dôsledky...

Slovo, to čakáme, že vypovie naše dieťa...

Sila slov je v našich rukách.Už v dávnych dobách práve slová vyvolali vojny,a naopak tie pravé ich ukončili...

Nik nepozna zákony SLOV. Je to zmes písmenok, ktoré sa miešajú a vytvárajú pojmy, názvy, pocity a mnoho ďaľšieho...Prvé slová počujeme ešte v matkinom brušku, keď sa nám láskavým slovom prihovára, ale počujeme aj tie ktore nepatria nám...Práve naše matky nás učia starú múdrosť,že vždy si máme premyslieť svoje slová, lebo sú to tie najväčšie ľudské zbrane.Jedno vypovedané slovo znamená veľa skutkov,veľa vecí,ale jedno vypovedané slovo v nás ostáva omnoho dlhšie než samotné skutky a veci.

S rýchlo bežiacou dobou sa slová stávajú bežcami,stále vznikajú nové a nové a tí čo ich vymyslia sa snažia nám vštepiť aj ich význam.Ale kde sú tie slová,ktoré niekedy najviac potrebujeme?Kde sú tie krásne obyčajné slová?

Mnoho ľudí je skúpych na slovo. Ale prečo? Veď slovami vyjadrujeme, slovami utešujeme, slovami sa zbližujeme,bránime aj bohatneme! Len ľudia bohatý na slová,môžu byť bohatý aj v duši!

Koľko ľudí je medzi nami, ktorých príroda neobdarila rečou? Oni sa trápia, tíško nám závidia, že práve mi sa môžeme zhovárať. A čo robíme mi? Niekedy len tíško sedíme, nie, vlastne mlčíme a necháme si ubližovať...

Je veľa chvíľ,kedy nemôže človek zložiť slová do vlastného úsudku,a prečo? Pretože sme si vytvorili hierarchiu aj v tom, komu môžeme a komu nemôžeme, čo povedať. Áno, je to tak a je to nespravodlivé... Ale nespravodlivejšie by bolo nechať sa utláčať a nevyrieknuť slovo, ktoré chceme aby ľudia počuli. Tu niet výhovoriek, že sa hanbím, bojím, nemôžem! Tu je len jedna cesta: zdvihnúť hlavu a povedať tie slová,lebo čas je krátky a čas sa nedá vrátiť speť. Tak využime našu reč a pájajme písmenká do slov a HOVORME!