V pondelok sa to cele zacalo. Rano vstat a vediet, ze celu noc som stravila s kamaratom zachodom, nieje bohvieco. Citila som sa ako keby som celu noc rylovala a vypustila zo svojho tela celu dusu... No ako kazde rano, cakala ma moja svata povinnost ist do roboty. Este som riesila malu dilemu, ci zavolam sefovi, ze naozaj nevladzem, ale povedala som si, ze nejak to vydrzim. Jasne celu cestu v MHD som sa modlila aby som niekoho neovracala,a bozechran aby som niekde neskolabovala, ale nastasie som to zvladla. V robote som sa zvalila do kresla a z poslednych sil som napisala sms mojmu sefovi, nech dojde skorej, ze dnes fakt neodrobim sni minutu, a aby sme poriesili klientov, zrusili terminy a dali im nove. Bala som sa ako zareaguje, lebo sa to po roku a pol stalo prvy krat, ze som bola uplne mimo hry...Nastastie dosiel za niekolko minut (myslim tym nejakych destat az viac) a ked ma zbadal, pochopil, ze fakt bude nad moje sily pracovat. Tak sme sa vrhli na klientov, obvolali sme ich a vyprevadzal ma zo slovami, ze do postele a liec sa. Bolo to od neho naozaj ohladuplne, dakujem mu! Domov som dosla do pol hodiny, ale naozaj neviem ani ako. O osmej rano bol tak plny autobus, ze som mala problem tam v tom teple aj najst nejaku cistu kyslikovu gulicku, ktorej by som sa nadychala ( to bol ten den, kedy rano boli teploty dost vysoke) a vdaka jednej milej pani, ktora videla, ze uz neustojim na nohach som si mohla sadnut, aj jéj dakujem! Doma som sa pritulila k spiacemu priatelovi, a snazila som sa najst polohu, v ktorej sa mi zaludok nekrutil, ako najvacsi kolotoc. Ked sa po chvili zobudil, pochopil, ze prebdena noc ma nasledky, tak si ma pritulil a hyckal ma, bol pri mne a staral sa o mna so vsetkou laskou, aj jemu dakujem!!! Cely pondelok som prelezala, prespala, a jedine co ma tesilo boli rozpravky na dvoch detskych staniciach :o) Vecer, ked mi na displeji mobilu svietila sms od sefa, ako sa mam, som mu nerada napisala, ze tak isto ako rano, ale ze v utorok v kazdom pripade robime. No ale v utorok, som bola tiez so silami na pokraji, a zaludok si robil co chcel, ale nastastie, som to zvladla. Moj stav slabosti trval do vcerajsieho vecera. Tri dni! Tri dni nepokoja, choroby, a pocitu, ze uz nemam sil! Ale dnes rano som konecne vyskocila z postele ako rybka, a s usmevom na perach som vyrazila v ustrety noveho dna. Konecne! Naozaj musim povedat, ze radsej budem poctivo pracovat a chodit do roboty, ako este raz takto na pokraji sil... Aj ked si pamatam ze v casoch studia, to bolo super byt na PNke, ale vacsinou to bolo len akoze choroba... No nastastie som z toho von, teda aspon dufam, nieze to zakriknem!
Vsetkym vam prajem pekny den, a opatrujte si svoje zdravie, lebo je to najcennejsie co mame. A nedajte sa zmiast dnesnou burkou, troska vlhka nasim rozhorucenym hlavam len prospeje...
Komentáre